utorok, 10. mája 2016

Neprehľadný súhrn pocitov z knihy Klamári

We Were Liars
Klamári
E. Lockhart
YOLi
240 strán
Goodreads: 3.86


Anotácia: Významná rodina Sinclairovcov prichádza každé leto na svoj súkromný ostrov pri Massachusetts, aby tam trávila prázdniny. Rok čo rok sa tak stretávajú aj štyri spriaznené duše, sesternice Cadence a Mirren, bratranec Johnny a Gat. Ten celkom nepatrí do rodiny, čo mu hrdí Sinclairovci dávajú pocítiť. Rodina ich nazýva Klamári. Sú v rovnakom veku, a keď sa stretnú, robia len zlobu. Počas pätnásteho leta sa na ostrove stane nehoda. Cadence nájdu na pláži takmer bez života. Keď sa po čase preberie v nemocnici, na nič si nepamätá. Nikto z rodiny jej nechce prezradiť, čo sa vlastne stalo, a nasledujúci rok jej zakážu vrátiť sa na ostrov. Cadence trpí príšernými migrénami, jej najvernejšími priateľmi sú lieky proti bolesti. Píše Klamárom e-maily, posiela pohľadnice, no ani od jedného nedostáva odpoveď. Dokonca ani od Gata, s ktorým sa do seba zaľúbili. Čo im spravila, že na ňu zanevreli? Na sedemnáste leto sa dostáva na ostrov opäť a Klamári ju privítajú s úsmevom, akoby sa nič nestalo. No ani zďaleka to nie je pravda...

S Klamármi som sa stretla už minulý rok v lete v anglickej verzii, nijako obzvlášť ma však anotácia nezaujala a do čítania som sa nepustila. Pred istým časom ale moja zvedavá noha zase raz vstúpila do knižnice a siahla som po nenápadnej šikovnej knihe Klamári. Chvíľu mi trvalo, kým som si slovenskú verziu spojila s tou anglickou z minulého roka, ale je potrebné uznať, že aj tá naša má niečo do seba a dokáže pritiahnuť pozornosť čitateľa.
“The island is ours. Here, in some way, we are young forever.” 

Príbeh Klamárov je veľmi špecifický, a to je v podstate aj dôvodom toho, že nie každému sadne. Buď si časté opakovanie slov a slovných spojení, skákanie v čase a mierny psycho nádych zamilujete alebo nad ním ohrniete nosom a knihu skritizujete pod čiernu zem.
Čo jej však nemôžete vytknúť ani v jednom z prípadov je, že sa číta takmer sama a obracanie stránok nebudete v podstate ani vnímať.

Ja tieto prvky a vsuvky v príbehu hodnotím kladne. Páčila sa mi podivná atmosféra, ktorú som si nevedela vysvetliť a aj napriek tomu, že sa na prvých desiatkach strán dokopy nič nedialo, nenudila som sa. Autorka má výnimočný štýl písania, ktorý vás dokáže držať v napätí a očakávaní toho, čo sa vlastne stane, lebo ste si stopercentne istí, že sa niečo stane. A musí to byť niečo veľké, lebo tomu nasvedčujú všetky sprievodné efekty.


Zopár vecí som dokázala vytušiť už o niečo skôr, ako mala autorka v pláne ale na konci som bola aj tak poriadne prekvapená a rozmýšľala som nad tým v podstate celý deň. Po rozuzlení budete mať pravdepodobne chuť pustiť sa do čítania znova a všetko si to vyjasniť, nech do seba tie kúsky skladačky konečne zapadnú. Keby som mala vlnovú dĺžku celého tohto príbehu prirovnať k nejakej knihe, čo mi už prešla rukami, asi by som sa obrátila na sériu o Mare Dyerovej. Tam sa tiež vyskytovali poriadne "príbehoklamy", ktoré dokázali neraz zamotať hlavu a vaše myslenie. Narozdiel od Mary Dyerovej tu však nenájdeme také výrazné postavy.

Aby som to však uviedla na správnu mieru, postavy nie sú vôbec zlé. Práve naopak, dokážu sa dostať pod kožu, aj keď môžu spočiatku vyzerať pomerne nenápadne. Veľmi sa mi páčilo, že hlavná hrdinka Cadence mala pre každého člena skupinky Klamárov charakteristické slovné spojenie, už len vďaka tomu som si ich vedela predstaviť dôvernejšie a lepšie si ich v mysli vybaviť. Napríklad Gat, (nie, nebojte sa, tí nie sú bratranec a sesternica) s ktorým prežila Cadence letný románik bol stelesnením ctižiadosť a silnej kávy. Nemajú tie slová hĺbku? Avšak, aj keď odhliadnem od toho, ako ho opisovala Cadence, Gat sa mi páčil. Bol zase raz iným hrdinom, hĺbavým a všetko do detailu rozoberajúcim. Nebol dokonalý, narobil kopec chýb a mal kopec myšlienok a monológov, ktoré si mohol odpustiť ale aj tak dodával celému príbehu šťavu a celistvosť. Johnny, bratranec Cadence bol tiež zaujímavým "týpkom". Pripomínal mi takého šaša, akurát, že nebol vždy až taký vtipný. Ale bol milý a tiež dokázal občas utrúsiť aj nejakú tú múdrosť skrytú pod povrchom nemiestneho vtipu. Z hlavnej štvorky ma najmenej oslovila Mirren, ktorá podľa mňa dostala aj najmenej priestoru. Takto na mňa pôsobila len ako obyčajná tínedžerka, ktorá v skutočnosti asi nebola až taká dobrá kamarátka s Cadence – len sa nám autorka snažila vtĺcť do hlavy. Ale fajn.

Samotná Cadence bola stredná zlatá cesta a v podstate sa mi na príbeh pozeralo jej očami celkom dobre. Občas bola trochu naivná ale to k mladosti neodmysliteľne patrí. Čo tiež patrí k životu sú určite aj spory o peniaze a tých medzi sebou tetušky týchto bratrancov a sesterníc mali naozaj požehnane. Príbehu to dodáva na vážnosti a vnáša doň niečo nové, čo ho trochu osvieži aj uprostred horúceho leta na súkromnom ostrove.


Celkový dojem z knihy mám ale veľmi dobrý. Prinajmenšom sa dokáže usadiť vo vašom poveodmí a hlodať tam aj dávno po dočítaní. Hľadáte súvislosti a prichádzate stále na niečo nové, ste stále mierne šokovaní z konca a zo všetkého, čo bolo nakoniec odhalené. Zostanú s vami aj postavy, trošku zlomené, zúfalé ale stále mladé a dúfajúce a zaručene budete aj vy aspoň na chvíľu túžiť po lete na súkromnom ostrove spolu s celou rodinou, ktorá však niekedy dokáže byť aj intrigánska a bažiaca po moci a financiách.  

nedeľa, 3. apríla 2016

Ktorým olievačom by som otvorila dvere? Hm.

Akože hneď na začatok poviem, že asi aj tak žiadnym dobrovoľne. Ale týchto by som pretrpela. A dodám, že tento článok mal byť už na Veľkonočný pondelok, ale keď si niečo naplánujete, tak to vyjde len málokedy. Preto je až dnes. Rozhodla som sa vytiahnuť menej populárnych knižných hrdinov, ktorí pohli mojím srdcom, aby sa tu znova nehemžilo len Dimitrim, Adrianom, Noahom, Jaceom a Willom. Lebo za iných okolností by tu boli, smaozrejme, oni.

Falco

Falco zahviezdil v knižnej sérii Rád večnej ruže a nie žeby sa mi nejako extra dostal pod kožu, ale je taký iný a ľahko zapamätateľný, a keď som rozmýšľala nad týmto rebríčkom, napadol mi ako prvý. Keďže som sama výtvarníčka, dalo by sa povedať, udrelo mi na strunu, že bol maliarom, milujem časy dávno vzdialené a Falco pochádza z renesancie a kto by nemal rád jeho rodné Benátky?
Navyše je fešák, dáva dobré neobyčajné hlášky a nie je bad boyom, lebo je aký je a nerobí to len preto, aby ho ženy žrali. A keď si ho predstavím celého zafúľaného od farieb s vedierkom u mňa doma, tak som si istá, že by som nebola skamaná, že prišiel. Haha.


Ezra

Ezra Faulkner by asi mal menší-väčší problém s olievaním, keďže chodí vďaka dopravnej nehode o paličke a má poranené zápästie. Aj napriek tomu je to však poriadny týpek z knihy Ako sa to všetko začalo a ja ho mám vážne rada. Ezra je taký... jednoduchý a jeho život sa nehemží happyendmi. Aj tak to však zvláda celkom fajn a jeho zmýšľanie mi bolo viac než sympatické. 


Newt

Newt z Laybrintu je rozumný, ironický a ochranársky. Ten by také olievanie určite pojal mierne. A to sa počíta. Páči sa mi jeho vystupovanie, že sa na všetko dokáže pozrieť kritickým okom a zaujať spravodlivé stanovisko. Ešte som nečítala posledný diel, ale videla som zopár spoilerov a nie je mi všetko jedno. Navyše patrí tento knižný hrdina do dystopickej knižnej série, ktorej sa podarilo zaujať moju ctenú osobu ako jednej z mála v poslednej dobe. Všetky sú už na jedno kopyto, len Labyrint je lietadlo.
Vo filmovej podobe je Newt trochu iný ako v tej knižnej, ale páči sa mi tak či tak Thomasa Brodie-Sangstera mám rada. 


Dorian

Neprekonateľný gantleman a narcis, Dorian Gray, by z takého olievania urobil určite nezabudnuteľný zážitok. Vodu by pravdepodobne zachytával do vedra vo večne upršanom viktoriánskom Londýne už niekoľko týždňov dopredu a kdesi som čítala, že dažďová voda je pre vlasy viac než prospešná. 
Pán Gray má jendoznačne štýl so svojou cigarou a večnou mladosťou. Ide o postavu s hlbokou psychológiou, o ktorej ma bavilo čítať, pretože je nadčasový, rovnako ako celá kniha. Myslím si, že práve Potrét Doriana Graya bude klasika, ku ktorej sa budem neustále vracať. A prečo nie práve na Veľkú noc?


Wes

Wes z Pravdy o večnosti mi spočiatku absolútne vôbec nesadol. Dokonca som knihu odložila a nemala v pláne sa k nej niekedy vrátiť. Z neznámeho dôvodu som po nej však znova siahla a len som ústa otvárala. Wes mal nádherné myšlienky a navonok pôsobil príjemne flegmaticky, vo vnútri však mal hotový prales pocitov. Príbeh som náročky naťahovala a čítala čo najdlhšie, lebo som sa s ním jednoducho nechcela rozlúčiť. Neviem, či som sa niekedy tak tešila na večerné čítanie ako práve počas čítania tohto. 
Tipujem, že Wes by mal na háku celú olievačku a len by to tak odflákol, aby sa nepovedalo. 3x áno pre Wesa. 


Do pätice všetko dobré, a teda končíme. Teraz by ma zaujímalo, či niektorú z týchto postáv poznáte a aký názor naňho máte? A tiež by ste sa mohli pochváliť, ako ste prežili Veľkonočný pondelok? V dnešnej dobe už olievačka predsa len nie je taká, ako bývala kedysi. Najmä v mestách sa vytratilo čaro dedinskej naháňačky. Ale keď sa chce, tak sa dá, a preto máme v bytoch sprchy a ako moja spolužiačka, máme aj kamrátov, ktorým nerobí problém nabehnúť s vedrami aj večer do podniku. A aj keď to v danej chvíli nie je dvakrát príjemné, spomíname na to väčšinou celkom rady, nie? :-)

piatok, 1. apríla 2016

Filmový tip | Nič pre smutnejších jedincov. Alebo?


Kurt Cobain je v hudobnom svete niečo ako Harry Potter v tom našom. Kto by ho nepoznal? Kto by nepoznal legendárnu, depresívnu a enormnú Nirvanu?
Nikdy som sa nijako extrémne nezaujímala o jeho osobu, bol mi sympatický, páčila sa mi jeho hudba, len som sa vždy bála, že sa nakazím jeho depresiou pri pohľade dlhšom ako päť sekúnd. Preto som si vždy vypočula jednu pesničku (a nebola to vždy Smells Like Teen Spirit) a pobrala sa ďalej vo svojom veselšom playliste.
Pred pár dňami sa na mňa však odvšadiaľ začala valiť Nirvana a Kurt Cobain a poslendou kvapkou bolo naliehavé odporúčanie od spolužiačky, ktoré ma už nenechalo chladnou. Stiahla som si teda tento dokument, ktorý má naozaj vysoké hodnotenia a prečítala si zopár komentárov na csfd, ktoré sľubovali kvalitnú depresiu. Nič iné som ani nečakala, vybrala si relatívne šťastný deň s dobrou náladou a krátko pred polnocou som sa stratila v životnom príbehu jedného z najväčších hudobných géniov. 


V prvom rade by som chcela vyzdvihnúť prácu filmárov, ktorú beriem na vedomie len zriedka, tu je však neprehliadnuteľná. Odviedli naozaj kus dobrej práce. A to myslím vážne, nie len ako nejakú klišé frázu. Vo filme sa striedajú zábery z domácej kamery, fotografie, animované scény, scény z denníkov a celé to vytvára úžasný dojem na diváka, ktorého majú vďaka dynamike a autentickosti tvorcovia v hrsti. Netlačia na pílu, nechávajú vás prežívať vaše vlastné emócie a vytrvoriť si vlastný názor.


"Zoznámte sa s osudom Kurta Cobaina prostredníctvom prvého autorizovaného dokumentu, ktorý sa navyše zaradzuje medzi tie najobjavnejšie a najdôvernejšie. Na Cenu Akadémie nominovaný tvorca, Brett Morgen, vydarne zmiešal Cobainove osobné hudobné archívy, dosiaľ neuvedené filmové zábery, animácie a rozhovory s rodinnými príslušníkmi a najbližšími priateľmi a vytvoril vnútorný a detailný filmový portrét, ktorý zachytáva Kurta ako neprispôsobivého a inak zmýšľajúceho umelca a sleduje ho od začiatku jeho hudobnej kariéry. Fanúšici Nirvany sa o Cobainovi dozvedia informácie, ktoré doposiaľ ani netušili a tí, ktorí Cobaina a jeho hudbu objavili len nedávno, pochopia, prečo sa z neho stala nesmrteľná legenda."

Príbeh sa začína narodením Kurta a vyrastaním v Seattli. Aj keď ja osobne som o tejto oblasti v danom období počula všeličo, tu je opisovaná ako dokonalé miesto na výchovu detí. A už keď sme pri deťoch, Kurt bol veľmi roztomilé dieťa. Trochu hyperaktívne ale možno práve vďaka tomu také príjemné. 
V tomto bode je každý šťastný, aj vy. 
Potom to však pokašlú jeho rodičia a aj po tom, čo to pokašlú pre svojho syna nemajú pochopenie. Ale dobre, nebudem sa venovať dejovej línii.


Kurtov príbeh rozpovie jeho mama, sestra, otec, otcova nová manželka, Kurtova prvá frajerka, Krist z kapely a jeho maželka, Courtney. Ich výpovede boli spracované pekne a do príbehu dosadené vkusne, mne osobne tam však chýbal Dave Grohl a možno by som sa na čo-to opýtala aj jeho dcéry. Pravdepodobne však mali dôvody, z ktorých ich k natáčaniu neprizvali alebo pozvanie odmietli. 


Výpovede Kurtových najbližších sa striedajú s autentickými nahrávkami, v ktorých o svojom živote Cobain rozpráva sám. Je tu teda použité veľké množstvo informácií z prvej ruky. Very good.

Páčilo sa mi, že som sa dozvedela veľa o Kurtovi ako osobe, že v tomto dokumente brali ohľad na to, že bol nielen skvelým hudobníkom ale aj človekom s pocitmi a myšlienkami. Mal krásne myšlienky. Často bolestivé ale krásne. A rozhodne mal svetu čo povedať. 

Celý dokument doprevádzajú skladby Nirvany, ktoré vytvárajú dokonalý, DOKONALÝ podmaz. Špeciálne sa mi páčila orchestrálna verzia Smells Like Teen Spirit. 


Plusový bod navyše pripisujem aj za to, že sa tento dokument venoval jeho životu a nie smrti. Všetci vieme, ako sa tento svetoznámy príbeh končí a sme oboznámení aj s istými teóriami, tu sa to však nerozpitváva. Práve naopak, dozviete sa nejaké nové informácie, a to tou najpríjemnejšou cestou, ako je len možné. 

A najzaujímavejšie na tom je, že vo mne tento film nevyvolal tie pocity, ktoré som očakávala. Áno, som smutná ale nie, nie som deprimovaná. Je mi ľúto toho, ako sa všetko pokazilo alebo nikdy nedalo dokopy, nech je to ako chce. Ale nazrela som pod rúško tajomstva kedysi pre mňa nepoznateľného a nikdy-neveselého Kurta Cobaina. -> A joj, verte tomu, že aj on bol šťastný. Relatívne veľa a často. A zrazu sa na jeho hudbu pozerám inak. 
Takže Kurt Cobain: Montage of Heck odporúčam všetkými desiatimi.

sobota, 26. marca 2016

Seriály, ktoré stoja za zmienku

Na chvíľu sa presunieme od knižných záležitostí k iným ale predsa len podobným, lebo ide taktiež o príbehy. V poslednom čase som seriálom oddaná o niečo viac a je zopár, ktorým som takpovediac podľahla a nedám na ne dopustiť. Naozaj nerozumiem ako som celé tie roky mohla žiť bez tv shows. Vy to pre istotu ani neskúšajte, verte mi. Jedzte, pite, pozerajte, relaxujte, čítajte!


Narátala som päť seriálov, o ktorých vám chcem povedať. V poslednom čase sa nado mnou roztrhlo vrece s kavlitnými seriálmi a mne sa len sypú do náruče. A navyše si musím nejako vypĺňať čas popri čakaní na nový diel The Originals, The Vampire Diaries a, áno, Sherlocka. 


Veľmi skeptická som bola voči tomuto seriálu. Že vraj o mladých a ich bujarom živote, a že ma to stopercentne chytí. Odrádzal ma už len Tony v podaní Nicholasa Houlta, ktorého ja vážne nemusím a je mi nesympatický ale nakoniec som nemala inú možnosť ako odpovedať na volanie prírody a pozrieť si aspoň jeden diel Skins. 
A áno, Tony mi bol nadmieru nesympatický ale ostatné postavy zasa nadmieru sympatické a ich životné osudy ma naozaj zaujali a ja som zhltla obe série s pôvodonou generáciou v priebehu týždňa. Skins bol asi prvý seriál, v ktorom by som naozaj nechcela žiť a nevymenila by som si miesto so žiadnou postavou ale aj tak ma veľmi bavilo sledovať, ako sa to všetko bude ďalej vyvíjať, či sa všetkým podarí skončiť školu, či sa nepredávkujú a kto s kým skončí. 
Mala som pocit, že ide o jeden z najreálnejších príbehov, s akými som sa v poslednom čase stretla. Takže som rozhodne ani na sekundu neľutovala, že som sa do toho pustila.


Extrémne som si obľúbila Sida, smoliara nielen v láske ale celkovo v živote. Boli aj chvíle, kedy mi už liezol na nervy svojimi blbými rozhodnutiami, ktorými si veci občas ešte viac pokazil, ale keď sa na to pozriem spätne, asi práve to sa mi na ňom páčilo. Taký typisch tínedžer ale napriek tomu iný. Prepracovaný a vyvíjajúci sa. 
Aj Cassie, Sidova chvíľu frajerka a chvíľu všetko len nie frajerka, sa mi páčila. Bola trošku vyšinutá a na popis celého jej charakteru by vystačilo slovo: Woow. Ale bola zlatá. V druhej sérii som ju chvíľu neznášala, ale potom sa to medzi nami urovnalo. A miestami som naozaj netušila ako so Sidom skončia. Napínavé.
Chris, osamelý feťák, bol úplná topka a strašne ma mrzelo, ako to s ním nakoniec dopadlo. Bol naozaj, naozaj, fakt vtipný a už to začínalo vyzerať, že je na dobrej ceste. Fandila som mu asi zo všetkých najviac.
Popri top trojke som si ale obľúbila aj Maxxieho a Michelle, ktorú som spočiatku neznášala, lebo bola jednoducho ľahká deva. Ale zmenila sa. K lepšiemu. Potlesk pre ňu.

Škoda, že po dvoch sériách vymenili osadenstvo. Prvá generácia bola naozaj hriešne dobrá a vedela ako si život užívať aj napriek všetkým tým obrovským problémom. 
Na csfd má tento seriál 85%. 


Tomuto počinu som venovala pozronosť už minulý rok v januári, lebo som hľadala niečo, čo bolo na podobnú nôtu ako The Vampire Diaries a všetky cesty viedli práve k Teen Wolf. Pozrela som si teda zopár dielov, ktoré ma ale nijako obzvlášť neoslovili, a tak som to zabalila. Ani sama neviem prečo som sa k tomu po roku vrátila a úplne ma to chytilo. 
Rovnako ako všetci ostatní, aj ja som si obľúbila Stilesa a jeho postava ma bavila natoľko, že som zopár týždňov žila len pre tento seriál. A s odstupom času môžem povedať, že je to naozaj veľmi podobné TVD, len je to vtipnejšie. Ale tiež tu máme malé mestečko, ktoré je zamorené nadprirodzenými bytosťami, ktoré spôsobujú obrovské problémy. A hlavné postavy ich musia riešiť. A že sú tie hlavné postavy poriadne zaujímavé. Aj keď na prvý pohľad vyzerajú trochu prvoplánovo. 


Hlavným aktérom je Scott, ktorý je incidentom premenený na vlkolaka. Je to sympatický mládenec so sánkou trochu doboka ale každý sme nejaký. Spolu so Stilesom tvoria dynamickú dvojku, ktorá vás len tak neprestane baviť. Sú to dvaja vtipálci, ktorých by ste určite chceli poznať aj v reálnom živote.
Mala som rada aj Isaaca a dvojčatá, škoda, že sa postupom času vytratili. Chýbajú mi tam. 
Ženské osadenstvo tvorí Lydia, do ktorej je buchnutý Stiles. Spočiatku je to namyslená pipka, ktorá sa ale časom ukáže ako inteligentná a nápomocná kamoška. Joj, strašne ju mám rada. A nakoniec jej kamoška Allison, Scottova frajerka, kotá je jednoducho fajn. Normálka. Je mi stále sympatickejšia ako dve nové postavy, Malia a Kira. Aj tie sú síce v pohode, ale už to nie je to, čo bývalo. 
Ale stále vrelo odporúčam. 
Hodnotenie na csfd je 76%. 


Ooo Misfits moji milovaní. Toto je presne ten typ seriálu, ktorý by som ešte pred pár rokmi nenávidela a nemohla pozerať. Ani neviem, čo sa zmenilo ale teraz mi tak brutálne sadol, že sa zaradil hneď za Sherlocka v mojom pomyselnom rebríčku najlepších seriálov. Ovšem, tiež len prvé dve série, lebo bez Nathana to nemá zmysel ani grády. 
Misfit sú drzí, drsní, vulgárni, nevychovaní, vtipní a úplne úžasní. Celý seriál je akousi šialenou paródiou na superhrdinov, dalo by sa povedať, že ide o výsmech. A ono to celé vážne funguje. Padajú tu perfektné hlášky a postavy sú naozaj prepracované a nesú skryté poslstvo, ktoré je niekedy skryté viac a niekedy menej. 
Strašná nostalgia ma teraz chytá a hneď by som si to pozrela znova. 


Najsamlepšia postava v dejinách všetkých seriálov je Nathan, ktorého stvárňuje Robert Sheehan alebo Simon z Mesta kostí. Táto úloha mu nenormálne sadla a on je jednoducho bravúrny. Nathan je otravný, niekedy nechutný ale naozaj vtipný, málokomu sa ma podarilo rozosmiať tak, ako práve jemu. Ide o jedinečnú postavu, ktorá sa len tak nevidí. Pochybujem, že by bolo možné ho k niekomu prirovnať. 
Simon, alebo Barry, ako ho volá Nathan, je ukríknutý delikvent, ktorý má ale narozdiel od svojich kolegov vychovanie. Taký výhuk. Ale veľmi sympatický. A herec je tiež kvalitný, lebo tu mu zožeriete Simona, ktorý si prejde vývojom charakteru a v Hre o tróny mu zase zožeriete zvráteného Ramsayho. 
A ešte jedna geniálna postava - Kelly. Má úžasný prízvuk a je taká správňačka. Drsňačka, ale má aj citlivú stránku a presne vie, ktorú kedy vytiahnuť. A dáva také stěry, že amen niekedy.
Hodnotenie na csfd je 84%.


Toto bude asi poznať len zlomok z vás, ak vôbec niekto. Ide o veľmi vydarený ruský seriál na motívy Dostojevského. Možno ste postrehli, že chodil štyri predchádzajúce nedele na STV2 večer o 20:15. Veľmi som sa na to tešila, lebo som ho nikde inde nevedela zohnať. Chvalabohu, dvojka vysiela bez reklám, takže to šlo jedna radosť a poviem vám, neviem si predstaviť pohodovejší a spokojnejší nedeľný večer. Televíziu veľmi nepozerám, ale keby vždy vysielali niečo takéto, tak by som svoj postoj možno prehodnotila. 


Stále mám trošku zmätok v menách postáv, som predsa len zvyknutá na americké alebo slovenské, nanajvýš české mená a tu zrazu ruské. Ale aj napriek tomu, že má seriál len 4 časti, stihla som si obľúbiť až štyri z nich. Dve sú hlavné: Nikolaj Stavrogin - to je príťažlivý aristokrat, ktorý je ale trošku egoista a má komplikovanú povahu, na konci aj trošku prekvapí ale príjemne sa naňho pozerá a jeho ďalšie kroky vás zaujímajú. Pjotr Verchovenský je posadnutý túžbou po moci, taký malý slizký had, ktorý každého zmanipuluje, aby tancoval tak, ako on píska. Veľmi nebezečný mladý Rus. 
Potom sú tu dve vedľajšie postavy, ktoré ale nemali vábny koniec a moje očko nezostalo suché. Každopádne ide o veľmi kvalitný historický seriál, ktorý ma dokonca navnadil na prečítanie knižnej predlohy, tak som zvedavá, kedy sa k tomu dostanem. Ak budete mať možnosť, pozrite si tento komplikovaný a domotaný príbeh. 
Na csfd získal 72%.


Najmladším prírastkom do seriálovej rodinky je iZombie, ktorý som objavila len pred pár dňami. Úplne náhodne. Videla som teda zatiaľ len zopár častí ale už teraz sa mi veľmi páči. Taká zombie oddychovka a detektívka v jednom. Postavy sú sympatické ale žiadne extrémne prepracované charaktery nečakajte. Ide len o jednoduchý seriál, ktorý ťaží z úspechu seriálov s upírmi. Sama som veľmi zvedavá, ako sa to bude ďalej vyvíjať. Rozbeh je dobrý, nie je to melodramatické ani preromantizované, čo je veľký plus. 


Postáv tu nie je veľmi veľa, hlavná zombie, Liv, je ale príjemná a dobre sa na ňu pozerá. Má realtívne nestály charakter, pretože sa mení podľa zjedených mozgov obetí. Hm. Ale je perfektne biela. A rovnako biely je aj zlý zombík, čo Liv premenil, Blaine (môžete ho poznať z TVD, otec Eleny), zatiaľ je podľa mňa strašne super záporák. Potom je tu detektív Babineaux, ktorý mi je ako jeden z mála detektívov celkom sympatický, páči sa mi jeho vzťah s Liv. A aj jej bývalý snúbenec a šéf sú super. No, aby som to zhrnula, postavy sú veľmi fajn, len dúfam, že to všetko bude takto aj pokračovať. Alebo ešte rásť na kvalite.
Na csfd dosiahol seriál 73%.


Videli ste niektorý z týchto seriálov? Aký máte názor? 
Pripájam Vám ešte jednu fajnovú oddychovú pesničku na sobotňajší večer.
Papa.

piatok, 25. marca 2016

100 nepotrebných informácií o mne

Niektorí už možno viete, že som tak trochu zaťažená na tagy a len čo nejaký pekný zavetrím, už ho vypĺňam. Inak to nebolo ani tentoraz, a keďže podobný som asi ešte ani nerobila, prinášam vám tag, v ktorom sa o mne dozviete nejaké tie pikošky. Ty brďo, je poriadne čudné uvádzať článok o sebe. Hmhm. 
Navyše mi to tu začalo nejako stagnovať, čo sa týka kreatívnych článkov a v poslednom čase som sa zamerala na recenzie, takže malé oživenie snáď prospeje. 
Tak uvidíme. Och, ale je ten obrázok dlhý, už nemám čo napísať. 

1. Spíš s otvorenými alebo zatvorenými dverami?
So zatvorenými. Nie som si celkom istá, či by sa mi po toľkých rokoch podarilo zaspať s otvorenými. Veď ma môže ktokoľvek sledovať. Alebo nepozorovane vojsť. Ako keď nám cez balkón lozila do bytu čierna mačka od susedov. V noci.
2. Berieš si z hotelov šampóny a kondicionéry?
Ehm, all the time. Veď ich mám v podstate zaplatené, nie? A také malé šampóny sa vždy zídu. Napríklad, keď idete niekam, kde také nedostanete, ale potrebujete ich.
3. Spíš so zatiahnutými závesmi alebo žalúziami?
Nope. Závesy nemám, lebo mám strešné okná a žalúzie mám stále odtiahnuté. Teraz premýšľam, že prečo vlastne.
4. Ukradla si niekedy dopravnú značku?
Toto môže vyzerať ako poriadne čudná otázka ale moja sesternica seriózne kradla všelijaké značky odvšadiaľ, a potom ich využívala doma. Akože na skrini mala: Pozor! Nebezpečenstvo lavín. Síce to nie sú dopravné značky, ale mala som potrebu to zo seba konečne dostať.
No ale nie. Ja som zatiaľ neukradla dopravnú značku. Možno raz..
5. Používáš post-it nálepky?
Joooj, post-it nálepky sú môj život.
6. Vystrihuješ si kupóny, bez toho aby si ich použila?
Kupónom ja nikdy neprídem na chuť. Čistá somarina.
7. Bola by si radšej, keby ťa napadol medveď alebo roj včiel?
Medveď. Nenávidím včely.
8. Máš pehy?
V lete aj hej.
9. Vždy sa na fotkách usmievaš?
Snažím sa. Nie vždy to vypáli najlepšie, ale tak musíme sa mať radi takí, akí me, však?
10. Čo ťa na ľuďoch najviac rozčuľuje?
Melodramatickosť, to, že nerozumejú sarkazmu a irónii a to, že nežijú, len prežívajú.

Chcem, aby ste sa tu cítili jarne.

nedeľa, 20. marca 2016

Chceli by ste navštíviť Všetky skvelé miesta?

All the Bright Places
Všetky skvelé miesta
Jennifer Niven
YOLi
344 strán
Goodreads: 4.20


Anotácia: Theodora Fincha trápia depresie. Každý deň premýšľa nad smrťou, no zároveň hľadá dôvody, prečo žiť. Violet Markeyová ráta dni do maturity, aby mohla ujsť z malého mesta, kde ju prenasledujú bolestné spomienky na sestrinu tragickú smrť. Navzájom sa nepoznajú, až kým sa obaja neocitnú na rímse školskej zvonice, s pohľadom upretým na chodník šesť poschodí pod nimi. Dole sa zhlukujú študenti a škodoradostne pobádajú Fincha, aby skočil. Na výčiny problémového študenta už sú zvyknutí. Čo tam však robí Violet?

Všetky skvelé miesta je kniha, o ktorej sa v mojom okolí hovorilo v jednom kuse. Spočiatku som mala problém vstrebať, že ide o jednu a tú istú knihu, nakoľko mi každý podával iný ucelený názor na tento nezvyčajný počin. Za iných okolností by som sa do čítania tejto knihy pravdepodobne ani nepustila, zvedavosť mi však už nedovolila a len čo sa mi naskytla príležitosť, sihla som po príbehu Fincha a Violet.
“The problem with people is they forget that most of the time it's the small things that count.” 

Je potrebné uznať, že napriek všetkým opakovacím prvkom, s ktorými sem sa v tomto žánri stretli už niekoľkokrát, aj Všetky skvelé miesta prinášajú niečo svoje a iné. Predsa len má každý autor svoj vlastný "rukopis" a do príbehu vnesie niečo vlastné. Jennifer Nivenová sem vniesla myšlienku, ktorej sa v bežnom rozhovore vyhýbame – tému samovraždy. Nie som si však celkom istá, či nejde v tomto prípade o krok vedľa. Spočiatku ma kniha celkom zaujala a stretnutie Violet a Fincha na rímse sa mi páčilo. Neskôr ma však Finchove zmýšľanie a melodramatickosť takmer donútili knihu zavrieť a už neotvoriť. Autorka sa snažila silou-mocou zatlačiť na city a donútiť čitateľa plakať, prežívať príbeh, ktorý síce smutný bol, ale bol tak umelo smutný, že mi to skôr prekážalo a znechucovalo ma to, než aby som bola emocionálne vyšťavená.

A potom som si začala všímať všetky tie veci, ktoré tu už jednoducho boli... Čudák, gitara, má svoj svet, cituje poéziu, hľadá a hľadá, vydáva sa na potulky a tripy a už som sa cez to neodkázala preniseť. To tlačenie na pílu, kedy sa autorka až presnažila v tom, aby bol príbeh zaujímavý, hlboký, nesúci posolstvo a tak podobne. Bolo toho na mňa príliš a Finch by bol možno sympatickejší, keby trochu ubrala. Takto do príbehu natlačila snáď úplne všetko, čo dnes "letí". Ešte aj tie myšlienky na smrť začínajú byť klišé.

Čo sa mi však na knihe páčilo, bola Violet. Vnášala do príbehu svetlo a bola taká normálna. Na všetko reagovala tak, ako by podľa mňa aj mala. Bola milá, inteligentná a odvážna. So sestrinou smrťou sa vyrovnávala po svojom a ja som jej to nebrala, nepôsobilo to na mňa umelo, pripadalo mi to celkom prirodzené. Páčilo sa mi, ako sa postupne vracala k svojmu starému životu a starým záľubám, že potrebovala čas, ale nedovolila, aby ju všetci brali len ako tú chudinku, ktorej zomrela sestra a teraz ju musíme ľutovať. Nikomu nedávala nálepky a na nič sa nehrala. Bola obľúbená aj menej obľúbená, talentovaná aj zablokovaná, raz hore raz dole. Presne tak ako to v živote chodí.
“The great thing about this life of ours is that you can be someone different to everybody.” 

Takže je celkom očividné, že vo mne Všetky skvelé miesta vyvolali rozporuplné a protichodné pocity. Fanúšikom Johna Greena by pravdepodobne kniha sadla, moja šálka kávy to však nebola. Asi mám už takýchto kníh dosť. Nemám rada, keď ma niekto núti, aby som sa cítila tak alebo onak. Každopádne, Jennifer Nivenová písať vie. Len si pre mňa musí vymyslieť iný príbeh. A jej Violet mi naozaj sadla. Avšak, Finch ma otravuje ešte aj teraz. 

pondelok, 7. marca 2016

Zapredali by ste dušu za večnú mladosť?

V predslove k svojmu jedinému románu Portrét Doriana Graya Oscar Wilde napísal: „Mravné alebo nemravné knihy neexistujú. Kniha môže byť len dobre napísaná, alebo zle napísaná. Nič iné.“ A o pár riadkov nižšie: „Myšlienka a jazyk sú umeleckými nástrojmi umelca. Neresť a cnosť sú umeleckou látkou umelca.“ Román vznikol v roku 1891 po úspechu jeho poviedkových kníh. Kritici ho označovali za explóziu estetizmu a dekadencie s naznačenou témou homosexuality. To v prudérnej viktoriánskej spoločnosti stačilo na zavrhnutie diela a riadny škandál. Slovenský prekladateľ Ján Vilikovský však upozornil, že „Portrét Doriana Graya je svojím námetom vlastne klasickou moralitou a napriek všetkým ohňostrojom amoralizmu sa končí potrestaním previnilca“. Román rozpráva o túžbe po večnej mladosti a kráse. Maliar Basil Hallward namaľuje portrét osemnásťročného Doriana Graya, mladíka s krásnou tvárou a čistou dušou. Lord Henry Wotton však Dorianovi zdôrazňuje, že mladosť a fyzická krása sú pominuteľné, a nabáda ho, aby ich naplno využil. Dorian podľahne lordovmu vplyvu a zostane večne mladý a krásny, kým čas a Dorianove výčiny sa odrážajú na obraze. Napokon sa krásny zhýralec rozhodne obraz zničiť, no zabije sám seba. Na stene visí Dorianov nepoškvrnený portrét, pod ním leží mŕtvy starec s vyžitou tvárou... Aké aktuálne – v dnešnom čase honby za mladosťou a krásou!

Portrét Doriana Graya je síce klasika, no nie je tak notoricky známa ako trebárs Pýcha a predsudok alebo Búrlivé výšiny. Znamená to však, že je tento mysteriózny príbeh menej kvalitný a pútavý? Tomu som chcela prísť na kĺb a keďže znie námet tejto knihy viac ako zaujímavo, aspoň pre mňa osobne, neotáľala som príliš dlho a siahla som po... filme. Áno, po filmovom spracovaní s názvom Dorian Gray, kde hviezdi v hlavnej úlohe Ben Barnes a.k.a princ Kaspian z Narnie. Veľmi obľubujem pochmúrny Londýn z devätnásteho storočia, čo bolo prvým veľkým plusom tohto príbehu. A keďže som bola s filmom celkom spokojná, zanechal dobrý a znepokojujúci dojem, netrvalo dlho a vrhla som sa aj na jeho knižnú predlohu.


Nikto nepochybuje o kvalitách legendárneho Oscara Wildea, autora tejto knihy. Nikdy predtým som s týmto autorom neprišla do kontaktu, čiže som si nebola celkom istá, čo očakávať.
Už po prológu sa však moja čitateľská duša upokojila a vedela som, že som na správnej adrese dobrému čiateľskému zážitku. Oscar Wilde má úžasné myšlienkové pochody, ktoré dokáže vtesnať do dokonalého výberu slov, ktoré vo vás určite zanechajú dojem. Isté pasáže si vyžadujú väčšiu sústredenosť, to však len dodáva na skvelom dojme z toho, že čítate niečo hodnotné, niečo, čo si túto pozornosť zaslúži.
“Those who find ugly meanings in beautiful things are corrupt without being charming. This is a fault. Those who find beautiful meanings in beautiful things are the cultivated. For these there is hope. They are the elect to whom beautiful things mean only Beauty. There is no such thing as a moral or an immoral book. Books are well written, or badly written. That is all.” 

Veľmi príjemne ma prekvapilo, že v porovnaní s filmom, v knihe sú postavy o niečo mladšie. Dorian má sedemnásť a jeho priatelia, lord Henry a maliar Basil sú približne o desať rokov starší. No povedali by ste, že hlavnou postavou takejto knihy bude sedmnásťročný mládenec?
Pán Gray je očarujúci (keď mamka videla, čo čítam, hneď sa ma pýtala, či to je tých... 50 odtieňov sivej o tom pánovi Greyovi, haha) mladý gantleman, ktorému má problém ktokoľvek odolať už aj bez toho, aby musel svoju dušu zapredať samotnému diablovi. Je slušne vychovaný a má dobré spôsoby, má majetok a skvelú budúcnosť pred sebou. Kým sa ale nespriatelí s umelcom Basilom, ktorý ho považuje za ideál dokonalosti, čo mu dá patrične najavo. A povedzme si pravdu, keby ste z každej strany počúvali, aký ste dokonalý, nechceli by ste, aby to takto zostalo naveky? Každý by si to zaprial, hoci len v kútiku duše.


Spolu s lordom Henrym vstupuje do deja zlo. Henry je pomerne komplikovaná postava, tvorí pekný kontrast k jeho priateľovi Basilovi. Vo filme mi bol nesympatický, tu som ho však považovala za zaujímavú postavu s ešte zaujímavejšou psychológiou. Jeho myšlienky boli poburujúce a Doriana zviedol na zlé chodníčky. Sám však mal len silné reči a skutek utek, ako sa zvykne hovoriť.
Čím viac času trávi mladý Dorian s Henrym, tým viac sa dostáva pod jeho vplyv a vníma svet stále z pokrivenejšieho uhla. Zaľúbi sa. Zničí svoju snúbenicu. A vtedy si prvý raz všimne, že s obrazom, ktorý mu namaľoval jeho drahý Basil, niečo nie je v poriadku. Žeby tá modlitba, ktorej obsahom bolo prianie, aby obraz starol namiesto neho, bola vyslyšaná? A ako veľmi dokáže hriech nakoniec poškodiť a zničiť dušu, ktorá je vložená do obrazu? Po tomto zistení obraz putuje do zamknutej izby, kde ho už nikdy nikto neuvidí. 


Portrét Doriana Graya je kniha, ktorú by som zaradila medzi povinné čítanie. Má úžasnú hĺbku, ktorá poukazuje na problémy ľudskej duše a pokušenia, ktoré nevyjdú z módy nikdy. Oscarovi Wilde-ovi sa podarilo napísať nadčasové dielo. Nepokúša sa moralizovať, nedelí postavy a ani ľudí na dobrých a zlých. Každý máme možnosť výberu a máme ju vždy. A z atmosféry, ktorú sa autorovi podarilo vytvoriť, vám budú po chrbte behať zimomriavky.
“Nowadays people know the price of everything and the value of nothing.” 

Trailer. Ale dosť tam toho vo filme pomenili no.