piatok, 5. júna 2015

2x Bratislava, 1x Piešťany... alebo môj posledný týždeň

Pravdepodobne to nikto z vás nevie, ale mám za sebou poriadne perné dva týždne, aspoň čo sa týka cestovania určite. Bohužiaľ však nemôžem povedať, že zanedbávam blog len kvôli tomu. V poslednom čase som na písanie akási lenivá a namiesto toho, aby som ničo prečítala alebo napísala, si radšej pozriem seriál alebo len tak bezcieľne blúdim po internete a objednávam hlúposti. (Aj keď plagát Sherlocka určite hlúposť nie je!) 

Dnes mám však po dlhej dobe moju povestnú písaciu náladu a pravdepodobne pobudnem pri počítači nejaký ten čas v spoločnosti zvukov ťukania a ťukania. Možno je to tým, že som po dvoch dlhých dňoch vypila kávu. Hm, hmm. 

Takže začneme pekne po poriadku, a to naším súkromným tripom do Bratislavy minulý týždeň od utorka do piatka. Večer o ôsmej sme sa stretli na vlakovej stanici, z ktorej sme sa vynoveným a pohodlným vlakom (ktorý zvonku vyzeral ako grafitová stena, verte, že nás vystrelo, keď sme to zbadali) s ešte krajšími fialovými kupéčkami vydali na cestu do hlavného mesta našej malej republiky.  O pol šiestej ráno sme boli na mieste a deväťhodinová cesta prerušovaná sprievodkyňou a netrpezlivými ľuďmi, ktorí mali potrebu nás budiť už od pol piatej a trepať sa do plného kupéčka, zostala už len spomienkou. 
Ale späť k jadru veci. Ocitli sme sa teda na hlavnej stanici skoro ráno, odkiaľ sme sa presunuli do nemenovaného hostela, ktorý zvonku vyzeral horšie ako zle a k dobru prispelo aj to, že pre nás ešte nemali izby, a tak nám veľkoryso dovolili pobudnúť do deviatej v úložni batožiny. Luxus. 

Sa aspoň trochu usmejte, nech máme pekné fotky z výletu, ne?
V pozadí poetická batožina Nemcov. A naša. 

O deviatej sme teda radšej zbalili časť švestiek a vybrali sa do Národnej banky, (cestou sme sa zastavili v Medickom parku - krása a mali tam aj výbornú kávu!) kde sme mali dohodnutý program. Po prebdenej noci to bolo viac než zaujímavé a poviem vám pravdu, takmer nič si nepamätám. Keď sme sa chceli sfotiť pred spomínanou NB a Slovenským rozhlasom, úplne nám to znemožnil silný vietor, a tak nám vyšli naozaj podarené fotky, ktoré nám teraz zaručujú dobrú náladu aj v tých najdeprimujúcejších okamihoch. 

Neskôr sa nám podarilo prejsť takmer polovicu Bratislavy, keď sme úplne mŕtvi a nenormálne hladní hľadali odporúčané miesto na najedenie sa, čudujem sa, že všetci vzájomné vražedné nálady prežili. Keď sme konečne ono povestné miesto našli, stálo pred nami v rade asi 30 ľudí a všetky miesta boli obsadené. Vtedy prišli na rad prvé hysterické záchvaty. A keď sme sa dozvedeli, že budeme na naše vytúžené rezne a pečené zemiaky čakať minimálne 20 minút, mnohí úplne stratili zmysel života. Ale jedlo si k nám cestu nakoniec predsa len našlo a niekoľkohodinový hlad dokonca dopomohol tomu, že ma úplne prešla bolesť zubov z čerstvého strojčeka. (Áno, zabite ma. Po osemnástke má strojček už naozaj len málokto.) Spoločne sme sa všetci dohodli, že musíme neskôr zájsť aj do Dómu sv. Martina, aby sme sa mohli poďakovať za to, že sme sa nakoniec predsa len najedli. (:D)

Áno, o chvíľu sa najeme!

V pozadí Most SNP
Po výdatnom obede sme sa vybrali na Bratislavský hrad, kde sme nejakú tú chvíľu pobudli a užívali si úžasný výhľad, ktorý nám kazil len, vyššie spomínaný, otrasný vietor. Napriek tomu sme si to užili a domov sme si odniesli aj pekné magnetky a iné suveniros z malého obchodíka v areáli hradu. Potom sme sa už vybrali do Parlamentu na rokovanie, kde sa nám podarilo zastihnúť aj samotného Fica, bohužiaľ nie pri prejave, takže sme sa po asi dvadsiatich minútach radšej zdekovali, lebo by sme umreli od nudy, ktorej príčinou bol monotónny prejav ani neviem koho. 

To už sme sa s nádejou žiariacou v očiach pobrali do hostela, kde nás čakali naše izbičky. A aj keď vyzeral hostel zvonku ako vyzeral, izby boli naozaj pekné a postele čisté a mäkké. Asi hodinu sme si zdriemli a museli sme sa vybrať do Centralu vzhľadom k dievčatám v našej skupinke. Tam sme pobudli až do záverečnej a aj napriek obrovskej únave sme až do druhej nemohli zaspať. Alebo to bolo tou traumou zo spoločných kúpeľní s Poliakmi a Japoncami na hosteli? Ktovie. 

Ráno sme sa pobrali do Starého mesta, ktoré je naozaj krásnou časťou Bratislavy, konečne nefúkalo, tak sme urobili aj nejaké fotky a dodržali sme sľub a zašli aj do Dómu. Skončili sme v Eurovei, kde sme stretli Strapa (prvýkrát som tam o ňom počula, ale ostatní boli z neho úplne namäkko, tak budiž). O štvrtej nám už šiel vlak na východ, ktorý sa s tým na západ nedal vôbec porovnať a vzhľadom k tomu, ako sedadlá vyzerali som sa trochu bála aj oprieť sa. 
Prežila som. 
Milý Angličan sa ponúkol, že nás odfotí... 
Taká fotka z Bratislavy jednoducho musí byť, nie? 

Perfektná živá socha!

Must have photo number 2

Slovenské národné divadlo... keď nemá kto sfotiť, tak bude selfie. 

Slušňačky pijú iba radlera!
Len aby som sa mohla o dva dni vybrať do Piešťan na koncert Kabátu! Šesťhodinová cesta v otvorenom vlaku s wifi - veľmi pekný oranžový vlak! - zbehla pomerne rýchlo, teda aspoň mne. Už o štvrtej naša trojčelnná skupinka vystupovala v Piešťanoch a lúčila sa s vynoveným vláčikom. Na letisko sme sa dostavili asi o pol piatej a kým začal hrať Kabát, (presne o deviatej) takmer som umrela od nedočkavosti. Na dobré sa však oplatilo čakať, a aj keď som strávila celý koncert na tyčke pri zvukárovi a úplne mi odumrel zadok a nohy, nič neľutujem a hneď by som opakovala. Zahrali novinky aj staré hity, všetko perfektne vyvážili a ja som mala neraz zimomriavky! Rozlúčili sa s nami ohňostrojom, ktorý bol väčší ako u nás v meste na Silvestra.
Problém nastal, až keď sa z areálu vyvalilo asi 15 000 ľudí a každý zháňal odvoz. Po chvíli sa už nikam nedalo ani dovolať, nakoľko bola nenormálne preťažená sieť. Kým sme sa dovolali taxikárovi, všetci už boli obsadení a prísť po nás mohli najskôr o pol hodiny. Potrebovali sme však stihnúť vlak, a tak sme sa vybrali pešo, bez toho, aby sme čo i len tušili, kde je železničná stanica. 
Sme však šikovné mladé dámy, a tak sme ju v podstate bez problémov našli a pol hodiny čakali v spoločnosti podgurážených fanúšikov na nástupišti. 
Keď dorazil vlak, enormné množstvo ľudí sa zodvihlo a nastúpilo, a tak sme boli viac než šťastné, že máme miestenky. Cesta stála za to, nakoľko všade v uličkách a na véckach spali ľudia. Tak plný vlak som v živote nevidela. Dokonca vzdala kontrolovanie lístkov aj sprievodkyňa a cestu vozňami si prerazila až niečo pred štvrtou, keď už mnohí bezlístkoví cestujúci vystúpili. 
Čo vám poviem, jeden veľký zážitok, po ktorom som prišla domov unavená viac, než kedykoľvek predtým. 

Obrovský stage veľmi nevidno :( ale bol obrovský!
(Petroskin face si, prosím, veľmi nevšímať.)

Ale pán fotograf to vystihol perfektne!

Na oddych však nebol čas, pretože ma čakala cesta do... Bratislavy! Áno, čítate správne. Tentoraz to bolo viac-menej "pracovné" a o to viac to dalo zabrať. Vzhľadom na vážnosť tejto cesty ma však čakalo aj ubytovanie na úrovni v luxusnom hoteli, jednom a druhom, kde taká žena z malého mesta ako ja len oči očí. Postele sa s hostelom nedali ani porovnávať a chutilo tu dokonca aj mne. Plazma na izbe a vypucovaná kúpeľňa, personál na úrovni, cítila som sa jak pani, kamos. 
Neuveriteľne som sa už však tešila domov a cesta autobusom, ktorá trvala osem hodín mi dala zabrať asi najviac. Dorazila som o desiatej, o jedenástej som zaľahla, len aby som pokorila môj osobný rekord - zobudila som sa až presne o 13:45. A zase som unavená. Vďakabohu, že je víkend. 

Týmto sme sa zabávali na hoteli, odporúčam. :D

A megačlánok sa týmto pomaly končí. Máte stručný prehľad o tom, kde som sa nachádzala posledné dva týždne. Vždy inde! A už teraz sa teším na koniec júna, kedy ma čakajú ďalšie dva koncerty (snáď dovtedy dospím moju niekoľkodňovú nevyspatosť). Oddychovať budem pri pohľade na môj nový milovaný veľký plagát Sherlocka, pri ktorom si asi postavím svätyňu, tak sa z neho teším! 

Ach, konečne doma :)

Nie je úžasný?

Ako ste sa mali vy?

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára